Vedci varujú pred zlatou hlivou: obľúbená pestovaná huba sa stáva inváznou v amerických lesoch

Obľúbená jedlá huba ticho zaplavuje severoamerické lesy a vytlačuje natívne druhy. So svojimi jasnožltými, vankúšikovými klobúkmi sa zlatá hliva (Pleurotus citrinopileatus, anglicky golden oyster mushroom) stala obľúbenkou domácich pestovateľov a kuchárov. Ľahko sa kupuje v „grow your own“ sadách, supermarketoch, na farmárskych trhoch aj v špecializovaných obchodoch. Výskumníčka Michelle Jusino z University of Florida však upozorňuje, že táto vábivá huba sa potichu šíri do prírodných lesov a teraz sa objavuje aj na trhoch po celej Floride.

Jusino je odborná asistentka v odbore lesnej patológie na School of Forest, Fisheries, and Geomatic Sciences pri Institute of Food and Agricultural Sciences (UF/IFAS). Pestovanie tohto populárneho druhu má podľa nej dôležitú stránku zodpovednosti.

„Zlatá hliva môže na klade vyzerať neškodne, ale zdá sa, že je to silný konkurent v lese. Je spojená so zmenami v hubovej komunite, znižuje biodiverzitu a potenciálne sa stáva problémom.“ — Michelle Jusino

Šírenie cez ľudskú činnosť

Výskum poukazuje, ako bežné ľudské činnosti — nákup, pestovanie a transport húb — môžu neúmyselne zaviesť invázne druhy do nového prostredia. Jusino na monitoring použila aj nástroj, ktorý spoluvytvárala počas svojho pôsobenia v U.S. Forest Service.

Na sledovanie šírenia sa vedci spoľahli na community-science platformy iNaturalist a Mushroom Observer. Tieto záznamy umožnili zmapovať pozorovania zlatej hlivy naprieč Severnou Amerikou. Za zhruba desať rokov sa druh rozšíril do viac než 25 amerických štátov, vrátane Texasu, District of Columbia, Virgínie, Severnej Karolíny, Alabamy a Louisiany. Skoršie výskumy Andrey Bruceovej naznačujú, že huba prvý raz „unikla“ do voľnej prírody v USA na začiatku rokov 2010.

„Pomaly pochoduje na juh, čo je naozaj desivé,“ povedala Jusino. „V roku 2016 bola huba nájdená vo voľnej prírode len v piatich štátoch, všetky na Stredozápade a Severovýchode. Dnes je len menej než desať štátov východne od Mississippi bez záznamov zlatej hlivy v prírode.“

DNA štúdia: pokles biodiverzity natívnych húb

Aby výskumníci lepšie pochopili ekologické dopady, Jusino so svojimi kolegami študovala mŕtve brestové stromy s prítomnosťou aj bez prítomnosti zlatej hlivy. Z rôznych výšok stromov odoberali drevené vzorky a DNA-založenými metódami identifikovali prítomné huby.

Zistenia boli jednoznačné. Stromy kolonizované zlatou hlivou obsahovali podstatne menej hubových druhov a celkové zloženie hubovej komunity sa od neovplyvnených stromov líšilo. Niektoré natívne huby — vrátane druhov s ekologickým alebo medicínskym významom — boli redukované, kým len malý počet druhov sa s inváznou hubou dokázal koexistovať.

„Chceme pestovateľom pripomenúť, že nie všetky pestované huby ostanú tam, kam ich umiestnime. Po prepustení do prírody — aj keď náhodou — sa zlatá hliva môže rozšíriť rýchlo a vytlačiť natívne druhy.“ — Michelle Jusino